In the depths of my mind.

Vietor preniká cez koruny stromov a núti ich knísať sa zo strany na stranu. Oblaky na nebi sa rútia rýchlosťou svetla. Vtáky krúžia po oblohe a nechávajú sa unášať. Igelitové vrecko je poháňané vetrom cez pole, tváriac sa, že tam patrí. Zrazu sa vietor začne stupňovať. Prichádza búrka. Blesk. Počítam čas. 5 sekúnd a je tu hrom. Dážď dopadá na zem a zmýva všetko pomyselné povrchové zlo nevedno kam. Trvá to asi hodinu. Zrazu spoza oblakov vykukne lúč svetla. Najprv len jeden. Osvetľuje človeka kráčajúceho po ulici. Muž zmätene otočí hlavu hore a chvíľu s úžasom v tvári sleduje ako sa slnko snaží predrať pomedzi oblaky. Po menšom boji sa mu to podarí a celá krajina sa na pár sekúnd ponorí do nádherného žltého odtieňa. Akoby všetko Božstvo zostupovalo na Zem. Oblaky ho však znova zatiahnu za svoje závesy ako keby chceli dohovoriť Slnku: ,,Ty sa predsa nemôžeš spojiť so Zemou!" a o chvíľu je už znova všetko tak ako bolo pred búrkou. Vietor preniká cez koruny stromov a muž pokračuje v ceste.